KAPITOLA I.
Cesta sa začína
Vedci sú obvykle učení, aby ich vedecká práca bola objektívnym zaznamenávaním faktov. Avšak prinajmenšom objavy v kvantovej fyzike dokazujú, že pocity a myšlienky pozorovateľa ovplyvňujú pozorované. Naše vlastné vedomie vstupuje do interakcií s tým, čo študujeme a ovplyvňuje výsledok. Z tohto dôvodu cítim, že je vhodné, aby som začal opisovaním svojej osobnej púte. Cítim, že je nevyhnutné, aby som čitateľovi vyjasnil pozadie a okolnosti, ktoré ma viedli k záverom, teóriám a myšlienkam, ktoré tu predkladám.
Nápad uvádzať svoju osobnú históriu či cestu je úplne v rozpore so zvyklosťami indiánov, východných národov i prírodných národov, hoci v západnej kultúre je to celkom populárne. Môj vlastný egyptský učiteľ Abďel Hakim Awyan sa vždy ocitol v rozpakoch, keď mal hovoriť o svojom vlastnom živote. Avšak si myslím, že uviesť vývoj myšlienok a to, prečo som isté koncepty zavrhol a iné prijal, môže niekedy byť rovnako zaujímavé a dôležité ako myšlienky a teórie samotné.
Bolo by nepoctivé zamlčať, že potom, čo som sa v chlapčenskom veku napojil na Sfingu, neprepadol som štúdiu dávnej histórie či archeológie, ani som si egyptológiu nevytýčil ako svoj hlavný životný cieľ. Nič také dramatické sa nestalo, len som sa začal hlboko zaujímať o všetko egyptské. Pocit, ktorý som mal z pohľadu na fotografie Sfingy, Veľkej pyramídy a všetkého z dávneho Egypta, nijako nezapadol do predstavy o krutých panovačných ľuďoch, ktorí boli potrestaní bohom.
Keď som mal asi dvanásť či trinásť rokov, zavrhol som náboženstvo ako systém, z ktorého sa môžem dozvedieť objektívnu pravdu. Začal som sa intenzívne zaujímať o vedu, takmer o všetky odvetvia vedy, ako cestu vedúcu k odhaleniu pravdy. Moja akademická kariéra bola teda orientovaná na úspechy na poli vedy, keď som sa ešte stále nerozhodol pre antropológiu, archeológiu, či egyptológiu. Páčila sa mi biológia, chémia, fyzika a všetky prírodné vedy. Zo začiatku som na vysokej škole vynikal v chémii. Vzápätí sa mojím koníčkom stala ľudská filozofia a anatómia, zatiaľ čo vyššia matematika bola pre mňa nočnou morou. Keď som mal dvadsaťjeden, získal som titul bakalára z fyziológie a anatómie a mal som silnú túžbu zaoberať sa lekárskym výskumom, aby som mohol prispieť k veľkým objavom, ktoré by pomohli ľudstvu zbaviť sa chorôb.
Pokúšal som sa ďalej študovať medicínu, ale tento plán mi nevyšiel, a tak som sa na štyri roky upísal vojenskému letectvu. Bolo to v roku 1967, kedy boli Spojené Štáty vo vojne s Vietnamom. Nie je treba dodať, že tieto štyri roky zmenili môj život. Okrem skúmania alternatívnych stavov vedomia som tento čas využil k oboznámeniu sa s literatúrou, na ktorú som počas svojho študentského života nemal čas.
Táto kniha skutočne zmenila kurz môjho života. Začal som byť fascinovaný kráľom Achnatonom. Prečítal som o ňom všetko, čo som zohnal a začal som svoje vlastné vzdelávanie sa v egyptológii tak, že som čítal diela Petrieho, Breasteda, Gardinera, Aldreda, Maspera, Budgeho, Murrayovej a mnohých ďalších. Vzápätí, ako som odišiel od letectva, usadil som sa v Kalifornii a pokračoval v štúdiu prírodných vied. Začal som sa zaoberať ekológiou, na ktorej sa mi zapáčil jej historický prístup a uvedomenie, že všetko v prírode je vzájomne previazané a závislé. Hoci som vo svojich vlastných výskumoch pokračoval na poli egyptológie, domnieval som sa, že nájdem profesionálne uplatnenie v odbore životného prostredia. Keď som pracoval na magisterskom titule v odbore prírodných vied, zapísal som sa na prednášky s názvom „Prehistorický človek a jeho životné prostredie“, ktoré organizovala doktorka Meg Fritzová (tá sa prednedávnom vrátila k svojmu dievčenskému menu Margaret Conkeyová a v súčasnosti učí na univerzite v kalifornskom Berkeley). Meg sa stala mojou osobnou priateľkou a radcom a vnukla mi lásku a vášeň pre archeológiu. V lete 1974 mi zaistila prácu na archeologických vykopávkach.
Jednalo sa o vykopávky na juhu Francúzska. Tu som pracoval pre profesora Francoisa Bordesa z univerzity v Bordeaux, ktorý sa potom stal riaditeľom pamiatkového ústavu južného Francúzska.
Profesor Borges, ktorý študoval a získal doktorát z geológie, ma naučil veľa vecí z archeológie a tiež z geológie. Po tejto skúsenosti už nebolo pre mňa cesty späť. Bol som „polapený“ prehistóriou a archeológiou s hlavným zameraním na egyptológiu. V ďalších rozsiahlych výskumoch som pokračoval ďalej na vlastnú päsť.
V roku 1977 som sa vrátil na Štátnu Univerzitu v San Jose, kde som získal svoj prvý doktorát a ďalej som pokračoval v akademickom vzdelávaní. Pracoval som pre oddelenie sociálnych vied pod dohľadom oddelenia ženských štúdií (ktoré dnes už neexistuje). Vytvoril som si svoj prvý postgraduálny program zameraný na egyptológiu so zvláštnym dôrazom na úlohu a postavenie žien v dávnom Egypte. Bol som veľmi ovplyvnený dielami takých autoriek, ako sú Margaret Murrayová, Barbara Lesková a Merlin Stoneová, ktoré odhalili matriarchálnu a matrilineárnu podstatu sociálnej kultúry v dávnom Egypte.
V roku 1975 som narazil na knihu Petera Tompkinsa Tajomstvo Veľkej pyramídy a začal som intenzívny prieskum všetkej literatúry o Veľkej pyramíde. Práve Tompkinsovo skvelé holistické pojednanie o tejto téme ma priviedlo k vážnemu zaoberaniu sa nevedeckými zdrojmi na poli egyptológie. V roku 1977 som vstúpil do rosekruciánskeho rádu A.M.O.R.C. v Kalifornskom San Jose a hlboko som sa ponoril do štúdia metafyzických tradícií dávneho Egypta, tak ako ich interpretujú rosekruciáni, slobodomurári a Teozofická spoločnosť. Bol som stále viac presvedčený, že takí autori ako H. Spencer Lewis, Manly P. Hall, Rudolf Steiner a H. P. Blavatská zdedili isté metafyzické a mystické tradície, ktoré začali, alebo majú v mnohom pôvod práve v dávnom Egypte.
Zatiaľ čo som v rokoch 1978-1980 pracoval ako vedecký výskumník pre rosekruciánsky rád, došlo k niekoľkým dôležitým udalostiam. Hneď, ako som zavrhol náboženstvo a tiež akademický prístup ako zdroje pomocou ktorých by som mohol nájsť odpovede na svoje otázky, zistil som, že mi najviac vyhovuje cesta metafyziky. Prijal som fakt, že som ako vedec, tak aj mystik a prišiel som k záveru, že obidve tieto úlohy sa vzájomne nevylučujú, ba práve naopak. Mnoho význačných vedcov minulosti sa hlboko zaujímalo o mysticizmus, napríklad Platón, Francis Bacon, Isaac Newton, Robert Fludd, Giordano Bruno, Johann Kepler, Benjamin Franklin, Nikola Tesla a Albert Einstein. Uvedomil som si, že k skutočnému pochopeniu civilizácie dávneho Egypta bude potrebné zlúčiť vedu s mysticizmom a tento prístup zastávam i dnes. Dr. Georgom F. Buletzom, riaditeľom oddelenia výskumu rosekruciánskeho rádu a jedným z hlavných svetových odborníkov o odbore neuropsychológie mozgu a centrálneho nervového systému som bol privedený k dielu R. A. Schwallera de Lubicz, francúzskeho alchymistu, matematika a hermetického filozofa, ktorý založil egyptologickú školu symbolov. Schwaller vo svojich výskumoch došiel k presvedčeniu, že to, čo egyptológovia označujú názvom civilizácia dávneho Egypta a dynastický Egypt, bola iba spoločnosť, ktorá prijala múdrosť a poznanie od omnoho staršej a omnoho vyspelejšej civilizácie.
V roku 1979 som objavil knihy nezávislého egyptológa a spisovateľa Anthonyho Westa, obzvlášť jeho spis Had na oblohe. West je najvýznačnejším zástancom a pokračovateľom Schwallerovho diela a v tejto knihe zoznamuje verejnosť s jeho domnienkami. Práve v tejto knihe je po prvý krát rozpracovaná Schwallerova teória, že Sfinga eroduje vplyvom vody a nie vplyvom piesku a vetra a teda je omnoho staršia než predpokladaných štyri a pol tisíc rokov, ako tvrdia egyptológovia. Táto teória vyústila v spoluprácu Westa s geológom Robertom M. Schochom z Bostonskej Univerzity, zameranú na určenie veku Sfingy a zistenie dôkazov o type erózie.
O rok neskôr ma navštívil Hank Bersok, vtedajší funkcionár veľkej lóže rosekruciánskeho rádu a opýtal sa ma, či som niekedy počul meno doktora J. O. Kinnamana. Odpovedal som že nie a on mi dal magnetofónovú kazetu so záznamom prednášky ktorá sa konala v severnej Kalifornii niekedy v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia pre malú skupinku ľudí (ako som sa neskôr dozvedel, jednalo sa výlučne o slobodomurárov). V tejto prednáške Kinnaman spomína, že sa viac ako štyridsaťpäť rokov poznal so sirom Williamom Flindersom Petriem, veľkým britským archeológom a mužom, ktorý je považovaný za zakladateľa modernej egyptológie. Kinnaman spoločne s Petriem spoločne pracovali jedenásť rokov, z toho niekoľko rokov na výskume Veľkej pyramídy. Túto prednášku Kinnaman začína normálnym faktickým výkladom o Veľkej pyramíde, teda o tom, z koľkých blokov kameňa je postavená, akú má zhruba hmotnosť, o jej vnútorných komorách a podobne. Neskôr však Kinnaman letmo spomenie, že on a sir Petrie našli na južnej strane pyramídy tajný vchod („normálny“ vchod sa v dnešnej dobe nachádza na severnej strane) a odhalili veľa miestností a komnát, o ktorých vie iba málo výskumníkov. Kinnaman tvrdí, že on a Petrie našli dávne „záznamy“ z Atlantídy a „antigravitačné prístroje“, ktoré boli používané pri stavbe Veľkej pyramídy.
Nie je treba dodávať, že u mňa táto kazeta trafila do čierneho! Počúval som ju znova a znova. Bolo mi jasné, že Kinnamanove tvrdenia zapadajú do jednej z týchto troch kategórií: buď bol tento muž úplne šialený, patologický klamár, alebo na tom všetkom bolo niečo pravdy. Obrátil som svoje bádanie týmto smerom a zistil som, že Kinnaman, predtým než zomrel, založil nadáciu pre výskum, ktorá má sídlo v Kalifornskom Lodi. Kontaktoval som sa s Dr. Albertom McDonaldom, výkonným riaditeľom a predsedom Kinnamanovej nadácie a na jar roku 1980 som si s ním dohovoril schôdzku. Ukázalo sa, že Dr. McDonald je skromný šesťdesiatnik, ktorý je úplne oddaný pamiatke J. O. Kinnamana. Samozrejme bol presvedčený o tom, že Kinnaman nebol ani šialenec, ani klamár, avšak nemohol mi ponúknuť žiadny dôkaz na podporu jeho tvrdení, ale mi aspoň umožnil prístup do archívov nadácie, aby som mohol sám pátrať a všetko si overiť, či vyvrátiť.
I keď som bol Kinnamanovým tvrdením fascinovaný a moje ďalšie výskumy ma viedli k tomu, aby som tejto možnosti ostal otvorený, nechal som celú vec pár rokov usadiť a venoval sa iným záležitostiam. Začal som spolupracovať s Robertom M. Vawterom, inžinierom zaoberajúcim sa akustikou a záznamovými technikami, hudobníkom a antropológom. Táto spolupráca viedla v roku 1989 k zostaveniu nášho projektu výskumu monumentu v Gíze. Tento projekt bol pôvodne pojatý ako zámer skúmať všetky možné zdroje informácií týkajúcich sa Sfingy a pyramíd v Gíze. Od tej doby sa tento výskum rozšíril na všetky dôležité teórie prezentované v tejto knihe a teraz sa nazýva projekt výskumu Osirisovej zeme. Bob Vawter z tohto projektu odstúpil, aby sa mohol zaoberať ďalšími záujmami svojho bádania.
V priebehu spoločného výskumu som sa s Bobom podelil o vyššie spomínanú kazetu a materiál týkajúci sa Dr. Kinnamana. Jeho nadácia sa pri svojom založení v roku 1960 volala Kinnamanova nadácia pre biblický a archeologický výskum. Jej názov je teraz skrátený na Kinnamanova nadácia. V rokoch 1990 až 1994 som v tejto nadácii pracoval ako riaditeľ výskumu, ale nezmieriteľné filozofické rozdiely medzi mnou a Dr. McDonaldom ma priviedli k tomu, že som z tejto organizácie odišiel. Spomínaný spor sa týkal toho, akým spôsobom mala táto nadácia zaobchádzať so svojimi objavmi.
Obr. 1 Dr. J. O. Kinnaman na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. Foto: archív Kinnamanovej nadácie
- pokračovanie kapitoly -
Stephen S. Mehler
Preklad: Libor
RECENZIU knihy nájdete na tejto adrese.
