Egyptské tradície zrejme detailne poznali významní predstavitelia americkej revolúcie. Vtedajší prezident George Washington a jeho minister obrany Peyton Randolph totiž nechali v novembri 1777 na zadnej strane veľkého pečatidla USA zobraziť slobodomurársky symbol – „pyramídu“. Pokladali ju, rovnako ako Gréci, za článok, ktorý ich spája s dávnymi predchodcami.
Bol v tom snáď úmysel?
Keď sa Francúzi roku 1789 chystali prebudovať svoj štát podľa revolučných myšlienok, ktoré boli okrem iného ovplyvnené slobodomurárstvom, zrušili sedemdenný biblický týždeň a nahradili ho desaťdenným rytmom starých Egypťanov. Napoleon Bonaparte sa pri ťažení do Egypta riadil historickým vzorom Alexandra Veľkého a Júlia Cézara. Korzičan sa snažil nielen o vojenské a politické podrobenie zeme na Níle, ale tiež o oživenie pradávnych znalostí.
Spoločne s Imámom Muhammadom a dvanástimi sprievodcami navštívil Napoleón 12. augusta 1799 kráľovskú komoru vo Veľkej pyramíde. Rovnako ako Alexander Veľký požiadal, aby ho tam nechali samého. Keď sa Napoleóna na druhý deň pýtali, či v komore zažil niečo tajomné, odpovedal svojmu adjutantovi Lasu Casesovi: „Nemá zmysel čokoľvek vykladať, aj tak by ste mi neveril!“
Francúzski sansculoti okrem iného zrušili i doterajšie cirkevné sviatky a miesto nich poriadali oslavy k pocte prírody a najvyššej podstaty ľudstva.
Nahradiť bolo treba i starú mernú jednotku „siahu“. Preto nechala Francúzska akadémia vied zmerať oblúk poludníka z Dunkerque do Perpignanu a na základe antickej desatinnej sústavy stanovila ako základ novej dĺžkovej miery meter, ktorý je podľa výpočtov presne štyridsaťmilióntinou zemského obvodu na rovníku.
Francúzi vyrazili koncom 18. storočia s 328 loďami do Egypta tiež preto, aby sa skôr než Angličania dostali k zdroju prastarých znalostí. Dňa 19. mája 1798 sa na egyptskej pôde vylodilo nielen 35000 vojakov, ale tiež skupina 500 civilistov, medzi ktorými boli členovia Francúzskej akadémie vied. Ku gízskym pyramídam sa Francúzi dostali 21. júla 1798, ale ich situácia nebola nijako skvelá. Boli napadnutí 10000 mameluckými jazdcami kalifa Murada Beja. Podľa rozkazu sa francúzski vojaci zošíkovali do osvedčených štvorcových formácií a rešpektovali pritom zásadu „učenci a osli do stredu!“
Došlo k masakru, pri ktorom bola mamelucká armáda úplne rozprášená. Behom dvoch hodín bolo bitevné pole pokryté dvomi tisícmi padlých mamelukov, zatiaľčo Francúzi stratili iba štyridsať mužov.
Avšak iba o mesiac neskôr to s francúzskou armádou vyzeralo podstatne horšie. Do deja zasiahlo britské loďstvo pod velením iba 1,57 metra vysokého admirála lorda Horatia Nelsona a pri Abúkire potopilo nielen 13 zo 17 francúzskych lodí, ktoré sa tu zdržiavali, ale zajalo i všetkých vojakov, ktorí nestačili ujsť. V bitve padlo 1700 Francúzov a 3105 ich bolo zranených. Zdevastované pozostatky francúzskeho loďstva našiel 4. júna 1999 v jedenásťmetrovej hĺbke parížsky archeológ Franck Goddio z Európskeho ústavu podmorskej archeológie. Zvyšky lodí spočívali v bahnitých nánosoch. Vraky sa nachádzali približne 20 kilometrov severne od dnešnej Alexandrie a časť z nich bola v lete roku 2000 vyzdvihnutá.
Napoleonova výprava síce skončila vojenským fiaskom, ale prispela k založeniu nového vedného odboru, egyptológie. Svet začal poznávať staroegyptskú civilizáciu, i keď vedci stále narážali na zdanlivo neprekonateľnú prekážku v podobe nerozlúštených hieroglyfov. Jedným z najbystrejších účastníkov expedície bol Edmé Francois Jomard. Vďaka nemu vieme, ako obtiažne sa francúzskym bádateľom pracovalo v úzkych štolách egyptských stavieb. Jomard mnohokrát preliezol zasypané chodby, sužovaný horúčavou, dymom pochodní a napoly udusený nedostatkom vzduchu. V pyramídach mu bol častým sprievodcom plukovník Jean-Marie Coutelle. Jomard píše o tom, ako ich súžili húfy vyplašených netopierov, ktorí ich škriabali do tváre a svojim štipľavým zápachom im brali dych.
Pri prieskume Veľkej pyramídy si Edmé Jomard sťažoval na množstvo sute a jemného piesku, ktorý sa časom nahromadil prakticky všade. Za prispenia 150 pomocníkov sa mu nakoniec podarilo odkryť severovýchodný a severozápadný roh stavby. Pritom učinil významný objav. Našiel totiž základňu, ktorú profesor John Greaves prehliadol. Na nej bola pyramída vybudovaná. Bezprostredne pri základovej plošine boli v piesku odkryté dve ploché pravouhlé priehlbiny o rozmeroch 3,05 x 3,66 metra. Boli vytesané približne päťdesiat centimetrov hlboko do skaly. K čomu slúžili?
Najprv musela byť celá stavba dôkladne zmeraná, aby sa dalo prísť na kĺb zmyslu oných architektonických prvkov. Jomard zmeral každý jednotlivý stupeň, aby zistil skutočnú výšku pyramídy a dospel k hodnote 144 metrov. Z jednoduchého trigonometrického výpočtu vyplynula dĺžka chrbtovej strany 184,722 metra a uhol sklonu 51°16´14´´. Jomard následne nahliadol do klasických spisov, ktoré do Egypta priviezla vedecká časť expedície. Zistil, že dĺžková jednotka – stadium – alexandrijských Grékov dosahovala dĺžky 185,5 metra. Jeho domnienka o možnej súvislosti ním vypočítanej chrbtové hrany pyramídy a antického stadia bola neskôr podporená výsledkami meraní Napoleonových zememeračov. Jomard totiž prišiel na to, že určité vzdialenosti medzi staroegyptskými sídlami sa zhodujú zo zmienenou jednotkou miery, pokiaľ budeme vychádzať z predpokladu, že stadium meralo 185 metrov. Francúzsky učenec mal dojem, že starí Egypťania používali univerzálnu sústavu mier a váh, ktorá by mohla byť pokladaná za vyspelý model merania času a dĺžok. Skutočne sa nemýlil. Staroegyptská sústava je založená na zdanlivom otáčaní neba okolo predĺženej zemskej osi a predstavuje model, ktorý bol v západných zemiach prvýkrát predstavený britským astronómom sirom Johnom Herschelom (1792-1871). Staroegyptskí stavitelia veľmi pravdepodobne poznali nielen strednú dĺžku obežnej dráhy Zeme, ale i špecifickú hustotu našej planéty a cyklus tzv. precesie (tj. dlhodobý periodický pohyb zemskej osi okolo pólu ekliptiky, ktorý spôsobuje, že rovnodennosť sa dostavuje každý rok o niečo skôr) v dĺžke trvania 25 826,6 roku. Mali i dobré informácie o tiažovom zrýchlení a rýchlosti svetla.
Za zakladateľov matematiky sú považovaní Eratosthenes, Hipparchos z Alexandrie a ďalší grécki učenci. Tí však zrejme len zhromaždili úlomky prastarých vedeckých znalostí, ku ktorým tisíce rokov pred Grékmi dospeli buď samotní Egypťania, alebo dokonca už ich neznámi predchodcovia.
Pythagorova veta vznikla až v 5. storočí pred n.l. a to pravdepodobne len preto, že grécky učenec strávil predtým dvadsaťdva rokov svojho života v Egypte. Potom upadol do babylónskeho zajatia a až po svojom oslobodení založil v Grécku svoju Akadémiu!
Ukážka je z knihy: Zakázaná Egyptologie, Záhadná věda a špičkové technologie doby faraonů, Erdogan Ercivan, Vydavateľstvo: Dialog, 2005
Pôvodný preklad z nemčiny: Mgr. Tomáš Kurka
Z češtiny preložil: ME
Exkluzívne
KNIHU môžete zakúpiť i na tejto adrese.
Súvisiace:
Egypt - Odhalenie
http://www.kemet.sk/zakazana-egyptologiaO mýtoch egyptológie
http://www.kemet.sk/rubrika/o-mytoch-egyptologieKybalion
http://www.kemet.sk/kybalion