“Táto kompozícia jasne ukazuje, že na obežnej dráhe Zeme (tretia od Slnka) sa pohybujú DVE planéty: Zem a druhé teleso. Slnko hľadí na Zem, ktorej veľkosť (hmota) je menšia ako veľkosť druhej planéty za Slnkom. Nachádza sa diametrálne oproti nám, za Slnkom, takže ju nemôžeme vidieť! Egypťania evidentne hľadali spôsob ako zachovať túto informáciu získanú od bohov Neferu na večné časy.”
Vráťme sa do Egypta, do Údolia kráľov. Navštívime hrobku kráľov Ramzesa VI., faraóna 20. dynastie počas Novej ríše. Zostupujeme dovnútra, na vyššiu úroveň J, k strednej časti múru po pravej strane. Tu je obrázok, ktorý nás zaujíma:
Fragment z knihy Kniha Zeme, časť A, 7. scéna, z hrobky Ramzesa VI. v Údolí kráľov
Jedná sa o fragment z Knihy Zeme, časti A, 7. scény. Tento obrázok obsahuje viacero informácií, ale my sa teraz budeme zameriavať na jeho ústrednú záležitosť.
Postava uprostred kompozície je pokrytá žltou farbou. Semeno z jeho falusu dopadá na hlavu malej ľudskej bytosti. Aké asociácie to vyvoláva vo Vašej mysli? Egyptológovia si mysleli to isté.
Všetko tu vyobrazené vysvetľuje nasledujúce precíznym a konkrétnym spôsobom:
Postava uprostred je Slnko, preto má jeho telo i zlatožltú farbu. Falus a semeno vyvolávajú predstavu daru života! Pozrite sa znovu – cez stred tela postavy beží zaoblená čiara – to je obežná dráha. Prechádza treťou čakrou (slnečným pletencom), ktorá je priamym ukazovateľom počtu na obežnej dráhe. DVE planéty sa ukazujú na tejto obežnej dráhe: jedna pred postavou, druhá za ňou.
Táto kompozícia jasne ukazuje, že na obežnej dráhe Zeme (tretia od Slnka) sa pohybujú DVE planéty: Zem a druhé teleso. Slnko hľadí na Zem, ktorej veľkosť (hmota) je menšia ako veľkosť druhej planéty za Slnkom. Nachádza sa diametrálne oproti nám, za Slnkom, takže ju nemôžeme vidieť! Egypťania evidentne hľadali spôsob ako zachovať túto informáciu na večné časy, získanú od bohov Neferu. Preto sa zachovala nielen na múroch hrobky v Údolí kráľov, ale taktiež v rámci kozmológie pytagorejského Filolaosa, ktorý trval taktiež na tom, že za Slnkom (ktoré nazýval „Hestia“ – centrálne srdce) je podobné teleso našej vlastnej planéte – Protizem.
Systém Zem – Slnko – Protizem. Neviditeľná oblasť za Slnkom má rozlohu 600-násobku priemeru Zeme
Ak vás to zaujalo, ale ste stále na pochybách, máme tu pre vás niekoľko zaujímavých faktov, zaznamenaných astronómami.
Skoro ráno, 25. januára roku 1762, objavil v blízkosti Venuše Gian Domenico Cassini, riaditeľ parížskeho observatória, neznáme polmesiacovité teleso zahalené tmou – čo je priamy náznak toho, že sa jednalo o planétu a nie hviezdu. Venuša mala v tom okamihu taktiež polmesiacovitý tvar a Cassini najprv veril, že našiel iba jej mesiac.
Teleso disponovalo výraznou veľkosťou. Cassini odhadoval jeho priemer ako štvrtinu priemeru Venuše. Ten istý astronóm zanechal ďalší záznam z pozorovania tejto planéty z roku 1672. 18. augusta 1686, o štrnásť rokov neskôr, uvidel Cassini to isté teleso znovu a zaznamenal ho vo svojom denníku.
23. októbra 1740, tesne pred slnečným úsvitom, zazrel túto záhadnú planétu James Short, člen Kráľovskej spoločnosti (vedeckého združenia) a amatérsky astronóm. Nasmerujúc svoj ďalekohľad na Venušu, zazrel v jej blízkosti malú „hviezdičku.” Navádzajúc ďalší teleskop na ňu s 50 až 60-násobným zväčšením a mikrometrom, bol schopný určiť jej vzdialenosť od Venuše. Venuša bola jasne viditeľná. Nebo bolo v tej chvíli výrazne čisté, a tak Short mohol vidieť túto „hviezdičku“ s 240-násobným zväčšením a k svojmu ohromnému úžasu zistil, že bola v rovnakej fáze ako Venuša. Inými slovami mala planéta, osvetlená Slnkom, mala rovnaké zatienenie polmesiacovitého tvaru a mohla byť pozorovaná na viditeľnom disku Venuše. Polomer planéty dosahoval ledva tretinu polomeru Venuše. Jej svetlo nebolo tak jasné, či čisté, ale disponovala ostrými, výraznými obrysmi na základe faktu, že sa nachádzala ďalej od Slnka než Venuša. Línia, prechádzajúca cez stred Venuše a planétu tvorila uhol okolo 18–20˚ s rovníkom Venuše. Short sledoval planétu asi hodinu, ale slnečné svetlo sa zintenzívnilo a asi o 8:15 ráno stratil planétu z dohľadu.
Ďalšie pozorovanie bolo uskutočnené 20. mája 1759 astronómom Andreasom Mayerom v Greifswalde, v Nemecku.
Výnimočné „prerušenie” vo fungovaní slnečného „dynama,” ktoré nastalo v neskorom 17. a skorom 18. storočí (dokázané taktiež samostatne v Maunderovom minime, keď neboli takmer žiadne slnečné škvrny v priebehu 50 rokov) spôsobilo nestabilitu obežnej dráhy Protizeme. Rok 1761 bol rokom, kedy bola vidieť najčastejšie. V priebehu niekoľkých dní (10.–12. február) bolo zaznamenané pozorovanie planéty (predpokladaného mesiaca Venuše) Josephom Louisom Lagrangem, významným matematikom, žijúcim vtedy v Marseilles.
3., 4., 7. a 11. marca ju videl Jacques Montaigne, člen spoločnosti z Limoges.
V tom istom mesiaci, dňa 15., 28. a 29. marca zase Monbarreaux z Auxerre vo Francúzsku zahliadol nebeské teleso vo svojom teleskope, ktoré považoval za „mesiac Venuše”. V júni, júli a auguste bolo uskutočnených osem pozorovaní tohto telesa Rednerom z Kodane.
V roku 1764 bola zahliadnutá záhadná planéta Roedkierom. 3. januára roku 1768 bola pozorovaná Christianom Horrebowom z Kodane. Posledné pozorovanie bolo uskutočnené dňa 13. augusta roku 1892. Americký astronóm Edward Emerson Barnard si všimol neďaleko Venuše (kde sa nenachádzali žiadne hviezdy, ktoré by s ňou mohli byť spojené) neznámy objekt hviezdy siedmej veľkosti. Potom sa planéta vrátila za Slnko. Existujú rôzne odhady veľkosti pozorovaného telesa, od štvrtiny po tretinu veľkosti Venuše.
Zmätení čitatelia môžu argumentovať citovaním úspechov modernej astronómie a sond, cestujúcich ďaleko za našu slnečnú sústavu, tak sa poďme na to spoločne pozrieť...
-pokračovanie-
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Valerij Uvarov
Zdroj: http://pyramids.iicufi.org/
Preklad: M.B.
Súvisiace:
NEFERU
http://www.kemet.sk/search/node/Neferu