ÚVOD
Núbia, 17. januára 1829
Jean-Francois Champollion, ktorému sa roku 1822 podarilo rozlúštiť egyptské hieroglyfy, zasa podniká jedinečnú cestu do Egypta. Chce všetko vidieť, všetko pochopiť a obdivovať, a ani na chvíľu neváha, či sa pustiť ďalej na juh. No keďže v ten deň fúkal silný severný vietor a Níl hrozil vlnobitím, otec egyptológie sa zastavil v lokalite Ibrim v Núbii. Navštívil svätyne vyhĺbené v skalách a zadíval sa na obraz manželky istého princa.
Vtedy ho náhle osvietilo prekvapujúce poznanie. Výzor tejto ženy, jej dôstojnosť, to všetko, napísal, spolu s ďalšími tisícami podobných skutočností jasne poukazuje na zásadnú odlišnosť egyptskej civilizácie od zvyšku Orientu a na jej blízkosť k našej, pretože stupeň civilizovanosti národov možno posudzovať práve podľa miery znesiteľnosti postavenia žien v organizovanej spoločnosti.
Príznačnej Champollionovej intuícii nemohlo ujsť, že žena vo faraónskom Egypte zaujímala celkom nezvyčajnú pozíciu nielen vo vzťahu ku grécko-latinskej kultúre, ale aj v porovnaní so spoločnosťou 19. storočia.
Faraón Ramesse III. v zmysle svojich zásad zaručoval, že egyptská žena sa mohla pohybovať podľa svojej vôle a nikto jej v tom nebránil*; pritom šlo len o odkaz na skutočnosť, ktorá bola v egyptskej spoločnosti realitou od počiatkov tejto civilizácie, nie o nejaké novoty. Od vzniku faraónskej monarchie sa žene nikdy neupierala možnosť slobodného pohybu, žena nikdy nebola zatvorená v nejakej tmavej miestnosti podľa neoblomnej ľubovôle otca rodiny či všemocného manžela.
Prvých Grékov, čo navštívili Egypt, priam ohromila miera samostatnosti Egypťaniek; prekvapenie Diodóra Sicílskeho dokonca vyústilo do záveru, že egyptská žena má plne v moci svojho manžela, z čoho tento zemepisec a historik nesprávne usudzoval, že na brehoch Nílu vládne matriarchát. Iste, faraónova matka mala v hierarchii moci ústredné postavenie; iste, poznáme množstvo nápisov, v ktorých syn uvádza meno svojej matky a nie otca; a veľké osobnosti vo svojich hrobkách, teda na veky vekov, neraz dávali zobraziť práve svoje matky. Tieto príznaky však vonkoncom neoprávňujú k záveru, že v Egypte mali ženy neprimeranú moc. Znamenajú skôr, že vo faraónskom Egypte neexistovala tyrania jedného pohlavia nad druhým.
Najpodstatnejší je poznatok, že Egypťanky zastávali najvyššie funkcie v štáte, čo nie je samozrejmosťou ani v mnohých moderných demokraciách. Isté je, že politická a spoločenská úloha žien bola v celej dlhej histórii Egypta významná. Vďaka pozoruhodnému právnemu systému si muž a žena boli rovní podľa práva i reality; toto právne postavenie žien sa až do doby gréckych panovníkov, Ptolemaiovcov, nijako neproblematizovalo a podporovalo skutočnú nezávislosť egyptských žien, ktoré nikto nezotročoval.
Rovnosť medzi mužom a ženou sa pokladala za základnú hodnotu faraónskej spoločnosti a pretrvávala až dovtedy, kým si krajina udržala nezávislosť. Je nepopierateľné, že životné podmienky Egypťaniek boli oveľa lepšie ako podmienky miliónov žien v našich časoch; v niektorých oblastiach, napríklad v duchovnej, nezískali ženy ani v dnešných najrozvinutejších krajinách také inštitucionálne možnosti ako Egypťanky. Sotva si vieme napríklad predstaviť ženu v role pápeža, rabína alebo imáma mešity, zatiaľ čo nemálo Egypťaniek sa dostalo dokonca až na vrchol kňazskej hierarchie.
Každého, koho upútalo egyptské umenie, zarazí nesmierna úcta k žene. Čaro, jas a žiarivosť ženy boli najaktívnejším vkladom do nepretržitého budovania civilizácie, ktorá vyznávala kult krásy, najmä ženskej. Krásy, čo natoľko miatla prvých kresťanov, že z obavy pred príťažlivosťou Egypťaniek často ničili ich obrazy alebo ich zatierali sadrou, aby sa nemuseli na ne pozerať. Našťastie, mnohé dcéry Nílu obišli nespočetné výčiny vandalizmu a môžu nás naďalej oslňovať. Kto by mohol odolať zvrchovanému čaru veľkých dám z čias pyramíd, pôvabu elegantných vesetských (tébskych) krások z obdobia Novej ríše, ich božským úsmevom a láske k životu, ktorú stelesňujú?
Na stránkach tejto knihy sa postupne stretneme s panovníčkami i neznámymi ženami, mocnárkami, robotníčkami, kňažkami, slúžkami, manželkami i matkami; ani jedna z nich sa nemusela dať oslovovať „pani šéfova", aby titul potlačil jej meno i priezvisko a zatienil jej osobnosť pozíciou manžela. Egypťanka sa vždy hlásila k svojmu menu a svojej osobnosti, ale nemusela súperiť s mužom, lebo ten jej umožnil plne prejaviť svoju schopnosť samostatne poznávať i zodpovedať.
Faraónsky Egypt, ktorého tajomstvá sa nám vyjavili najmä po roku 1822, ked' Champollion rozlúštil jazyk hieroglyfov, nás dodnes neprestáva udivovať. Spoznávanie postavenia ženy je práve tou oblasťou, ktorá prináša najprekvapujúcejšie poznatky o vymoženostiach egyptskej spoločnosti. Podujať sa na cestu za Egypťankami je očarujúce dobrodružstvo, pri ktorom na nás čaká veľa prekvapení. Na nevídane krásnej a bohatej púti od ženy faraónky k predstavenej lekárov, od obchodníčky k „božskej speváčke" stretneme tváre, aké v našom svete nemajú páru.
* Harrisov papyrus I., 79, 8-9 a 13
-pokračovanie-
Úryvok z knihy: Christian Jacq “EGYPŤANKY – Portréty žien faraónskeho Egypta”
VŠETKY časti tohto seriálu postupne nájdete na tejto adrese
Súvisiace:
Ženy-Bohyne
http://www.kemet.sk/rubrika/zeny-bohyne