Láska je priveľká hodnota na to, aby ju bolo možné ponechať iba na ľudí. Preto aj Hathor, vládkyňa všetkých podôb slasti, od pohľadu na hviezdy po telesné rozkoše, bdie nad onou tajomnou príťažlivosťou, ktorá spája dvoch milencov. Bohyňa nebies, ktorá šíri po zemi neodolateľnú moc lásky, ňou náhle naplní srdce. Hathor, v jednej osobe matka i dcéra slnka, deň i noc, svetlo i tma, sálajúci oheň i odovzdaný pokoj, má všetky podoby milujúcej ženy.1
Zamilovaný sa prirovnáva k divej husi; dáva sa uväzniť do pasce svojej milovanej, ktorá má ústa ako ružový puk, jej ňadrá sú ako jablká lásky. Hathor dokonale ovláda umenie milovať a dokonale narába lasom. Zo svojich vlasov vie upliesť reťaze, ktorými spútava. Svojím prsteňom ako pečaťou označuje milenca.
Kráska vystavuje svojho milenca skúškam, aby sa presvedčila, či ju skutočne miluje. Zatvára pred ním dvere, milenec sa k nej musí za svitania modliť a prinášať jej obety, aby mu otvorila. Dostať sa k nej nie je ľahké, lebo milovaná býva na druhom brehu rieky. Milenec musí preplávať Níl, kde naňho číha krokodíl pričupený na piesočnej plytčine. Hnaný svojou vášňou sa ponára a uniká krokodílej príšere. Srdce mu napĺňa odvaha a v hlave má jedinú myšlienku: prekonať tok rieky. Neučinila ho vari jeho túžba nezraniteľným? Na príkaz srdca jeho milovaná odrieka čarovné formulky, „vodné kúzla", ktoré zaženú každé nebezpečenstvo.
Keď sa milenec priblíži k príbytku milovanej, musí sa mať na pozore pred bedlivou matkou a nájsť si posla, ktorý dievčine doručí jeho list. Milenec v ňom rozpovie svoje sny: chce sa stať vrátnikom svojej milovanej, práčom jej bielizne, či dokonca núbijskou slúžkou, ktorá ju češe! Chcel by sa premeniť na prsteň na jej prste, aby sa mohol dotýkať jej pokožky. Ak milencom znemožnia stretnutie, premenia sa na kone alebo na gazely a prenesú sa ponad každú prekážku.
Túžba prebúdza zmysly. Zamilovaná žena má cit pre skrášľovanie, vie si vybrať mastičky i voňavky. Dlho sa pripravovala na prvé stretnutie, k svojmu milému prichádza s navoňanými vlasmi a ramenami pokrytými vetvičkami persey. Podobá sa na Hathor, zázračnú bohyňu, čo zapĺňa Obidve krajiny najomamnejšími vôňami. Milenec dychtí po vôni svojej milovanej, ktorá pochádza z nej samej a podmaňuje si jeho dušu.
Keď milenec zaspätkuje, kráska vie, ako ho zdržať: Chceš odísť, lebo si hladný? znepokojuje sa. Veď nepočúvaj toľko hlas svojho žalúdka! Chceš odísť, lebo sa potrebuješ prikryť? Viem, čo potrebuješ: prikrývku mojej postele... Chceš odísť, lebo si smädný? Vezmi si moje ňadro, jeho obsah ťa naplní, láska k tebe preniká celým mojím telom tak, ako keď naleješ do vína vodu.
Keď sa moje srdce dostane do súladu s tvojím, dodáva kráska, budeme mať šťastie na dosah ruky. Aj žena je zajatkyňa svojej túžby.
Dnes som nepadol do pasce. Spútala ma tvoja láska, neviem sa od nej oslobodiť. Jej srdce bije prudšie, chveje sa, nevie, ako sa obliecť, nevie si nalíčiť obočie, navoňavkovať sa, stráca duchaprítomnosť. Skrátka, choroba lásky. Najhoršie je, že nemôže vidieť svojho milého. Údy oťažejú, lekári si nevedia rady. Moje zdravie, priznáva sa rovnako postihnutý milenec, sa vráti, len čo ju uzriem; len čo sa na mňa pozrie, hneď vyzdraviem. Keď prehovorí, opäť nájdem všetku svoju silu.
Mladá žena v tunike z priesvitnej jemnej látky natretá vonnými olejmi dáva vyniknúť dokonalosti svojho tela. Pomaly vstupuje do vody, potom sa vyzlieka a nahá pláva, pohrávajúc sa s červenou rybičkou, ktorá jej preklzáva pomedzi prsty. „Príď, radí svojmu milému, a pozri sa na mňa!" Zasypáva ho kvetmi lotosu a papyrusu. Aké je potom slastné pohojdávať sa v bárke na jazere, lenivo narábať veslami, vyplašiť kačice a ochutnávať zrelé ovocie!
Keď sa navzájom vyznajú zo svojich túžob, milenci sa oddávajú radovánkam: zostanú sami na slatinách, alebo na love vtáctva alebo, ešte lepšie, v pustej záhrade. Skryjú sa do papyrusového húštia alebo do tieňa sykomory, kedysi dávno zasadenej mladou ženou na počesť bohyne Hathor, ktorú požiadala, aby jej dala spoznať lásku.
Milenec oslovoval milovanú ženu tisícimi zdrobnelinkami: „gazelka", „mačička", „lastovička", „holubička". Teda tými, čo sa používajú aj v našich časoch. „Môj hrošík", „moja hyenka", „moja opička" či „moja žabka" sa aj v tamtých časoch používali zriedkavejšie.
Objímať sa je to isté, čo nepiť a opíjať sa. Jestvuje väčšie šťastie ako vyznanie lásky v tejto záhrade, kde sa spolu zhovárajú sykomory, tamarišky, granátovníky a figovníky? Milenec s láskou prekypujúcim srdcom si môže šepotať pieseň lásky, ktorú s rovnakým očarením počúvali aj niekdajšie egyptské krásky: Si jediná, moja milovaná, nijaká sa ti nevyrovná, si najkrajšia na svete, podobáš sa žiarivej novoročnej hviezde na prahu krásneho roka, vyžaruješ pôvab, máš hodvábnu pleť, čisté oči, sladké pery, dlhú šiju, vlasy s farbou drahokamu, prsty podobné lotosovému kvetu, úzke bedrá, vznešenú chôdzu.
1 Za Novej ríše vznikli „piesne lásky", z ktorých vyberáme pasáže o správaní zamilovanej ženy. O týchto textoch pozri S. Schott, Les chants ďamour de l'Egypte ancienne, Paríž, 1956; P. Venus, Chants ďamour de l'Egypte antique, Paríž, 1992
-pokračovanie-
Úvodný obrázok: Amarnské umenie
Úryvok z knihy: Christian Jacq “EGYPŤANKY – Portréty žien faraónskeho Egypta”
VŠETKY časti tohto seriálu postupne nájdete na tejto adrese
Súvisiace:
Ženy-Bohyne
http://www.kemet.sk/rubrika/zeny-bohyne