V otvorenom výklenku obloka, v tieni stĺporadia, sedí jedenásťročná princezná a pozerá sa na more. Rukami si podopiera hnedú kučeravú hlavu, sedí na svojich sandáloch s nohami detsky pokrčenými, zatiaľ čo vánok vzdúva záhyby jej odevu, pod ktorým sa črtá pružné telo dievčaťa, ktorému by na severe hádali pätnásť rokov. Princezná vyzerá kráľovskú loď svojho otca, ktorý sa má vrátiť z Ríma, odkiaľ pochádza všetko šťastie i nešťastie. Práve sleduje veľkú plachetnicu plaviacu sa na more okolo majáka, ale jej myšlienky neodchádzajú spolu s ňou do diaľky. Raz jej budú patriť nielen tie ostrovy vo veľkých zálivoch, kam určite mieri, ale aj táto krajina a ona bude nosiť kráľovskú korunu s emblémom hada, aby vrátila Egyptu veľkosť, ktorú mu vzali tí cudzí a požadovační Rimania. Zatiaľ však úvahy o budúcnosti v mysli princeznej chmúrne zapadnú s večerným slnkom do šíreho mora…
Kleopatrin návrat
Kleopatra sa stala kráľovnou na začiatku roku 51 pred n.l., keď ju ako sedemnásťročnú vymenoval otec Ptolemaios XII. za svoju spoluvládkyňu. Keď koncom mája toho istého roku Ptolemaios XII. zomrel, potvrdil jej nástupníctvo v testamente, za vykonávateľa ktorého určil „rímsky ľud“. Ako spoluvládcu (a podľa egyptských zvyklostí i manžela) si však mala vziať svojho brata Ptolemaia XIII. Keďže nový kráľ mal iba desať rokov, moc prevzala poručnícka rada pozostávajúca z veliteľa palácovej gardy Achilla, kráľovho učiteľa Theodóta a vychovávateľa Potheina. Keďže sa mladá kráľovná rozhodla proti vláde tohto samozvaného triumvirátu bojovať, musela sa pri záchrane svojho života vydať na dlhý útek až do púští Arábie kde sa obrátila so žiadosťou o pomoc na miestnych náčelníkov. Odtiaľ pokračovala do Palestíny a Sýrie, kde sa za bohatstvo dalo získať viacero vládcov a mnoho žoldnierov ochotných bojovať za hocičo. Keď sa jej podarilo postaviť dostatočne veľkú armádu, vytiahla v lete 48 pred n.l. na Alexandriu. Achillás však nemeškal, vyšiel jej v prítomnosti kráľa s vojskom v ústrety a opevnil sa v pohraničnej pevnosti Pélúsion. Prv ako však došlo k bitke, pristála na pobreží veslica s Pompeiom, ktorý prišiel požiadať o pomoc v občianskej vojne proti Gaiovi Juliovi Caesarovi. Kráľovi poručníci sa ho však rozhodli zavraždiť, aby získali vďačnosť Cézara, ktorý mu bol v pätách. Cézar, ktorému po pristátí v alexandrijskom prístave poslal Ptolemaios XIII. na uvítanie protivníkovu hlavu však považoval za neodpustiteľné, aby sa Egypťania miešali do rímskych záležitostí a rozhodol sa bývalú krajinu faraónov priamo začleniť do rímskeho impéria. Všetko sa však zmenilo, keď do mesta a kráľovského paláca vkĺzla potajme a v noci Kleopatra. Budúca kráľovná preukázala priam obdivuhodnú odvahu, keď vedome riskovala svoj život. Keby bola chytená v prístave alebo zadržaná palácovou gardou, znamenalo by to pre ňu odchod - tichý, ale istý - na onen svet. Bola krásna a vyžaroval z nej pôvab príťažlivej ženy. Mala okúzľujúci hlas a bola výbornou spoločníčkou. Niet divu, že si ľahko podmanila každého - dokonca aj Caesara, muža pokročilého veku a sýteho telesnej lásky. Kleopatra ešte pred svitaním dosiahla svoje: Cézar ju uznal za legálnu kráľovnú, s ktorou sa musel Ptolemaios napriek odporu podeliť o vládu. Táto epizóda je pri hodnotení života Kleopatry naozaj významná. Odvážna výprava do alexandrijského paláca dáva kľúč k pochopeniu jej správania v mnohých neskorších peripetiách. Kleopatra vždy stavala svoju krásu a ctižiadosť nad život - preto tiež, keď nakoniec boj o Egypt prehrala, musela spáchať samovraždu.
Kráľovná a Cézarov triumf
V alexandrijských uliciach čoskoro vypuklo povstanie proti Rimanom, ktorí sa riadili vlastnými mocenskými záujmami. Achillovi vojaci, podporovaní miestnym obyvateľstvom zaútočili na početne slabších legionárov tak zúrivo, že sa Rimania museli obmedziť iba na obranu kráľovského paláca. Na stranu povstalcov nečakane prešla aj Kleopatrina mladšia sestra Arsinoé, ktorá sa vyhlásila za kráľovnú a čoskoro ju nasledoval aj Ptolemaios XIII. Napriek tomu sa Cézarovi podarilo ubrániť až do príchodu posíl, kedy s povstaním definitívne skoncoval. Stalo sa tak v bitke pri Kanóbe koncom marca 47. pred n.l., v ktorej padol kráľ a Arsinoe sa po zajatí ocitla až v Ríme, kde kráčala v putách počas Cézarovho triumfálneho sprievodu. Napriek týmto búrlivým udalostiam dosiahla Kleopatra takmer nemožné: Cézar opäť potvrdil jej kráľovskú hodnosť a za spoluvládcu určil jej druhého brata, ktorý si na tri roky prisadol na trón ako Ptolemaios XIV. Po usporiadaní štátnych záležitostí sa Kleopatra s Cézarom vydala na dvojmesačnú cestu loďou hore Nílom do ďalekých južných pohraničných krajov, do Memfidy a Théb. Po rinčaní zbraní a zákerných palácových intrigách to musela byť nádherná cesta za poznaním a láskou. Diktátor a kráľovná strávili noc pri obrovských pyramídach a plavili sa po dlhom údolí Nílu medzi skalnatými okrajmi púšte posiatom po oboch brehoch nádhernými staviteľskými pamiatkami. Kdekoľvek loď priplávala, vítali vznešenú dvojicu nadšené zástupy ľudí. Kleopatre vzdávali ako vteleniu božskej Isis veľkolepé pocty, vznášali sa k nej kúdoly kadidla a modlitby kňazov. V prítmí obrovských chrámov žiarila kráľovná so zlatým diadémom vysoko nad zástupmi smrteľníkov. Je možné, že práve vtedy sa v duši Cézara, ktorý prvýkrát videl takéto uctievanie človeka zachvela myšlienka na vlastnú vládu ozdobenú božskou aureolou moci?
Cesta do Ríma
Po návrate z cesty po Níle sa pod dojmom znepokojivých správ z Malej Ázie Cézar rozlúčil s kráľovnou a vydal sa na ďalšie ťaženia. 13. júna roku 47, deväť mesiacov nato, ako sa Kleopatra stretla s najsilnejším mužom impéria prvýkrát, porodila syna, ktorému dala meno Ptolemaios Caesar. O Cézarovom otcovstve nik nepochyboval a ten ho nikdy ani nezaprel. Keď Cézar, ktorý postupne premohol všetkých svojich nepriateľov ríše neprišiel za Kleopatrou, vydala sa v lete 46 pred n.l. so svojím ročným synom a jedenásťročným spolukráľom do Ríma za ním. Egyptská kráľovná, ktorá si bola veľmi dobre vedomá vplyvu na Cézara spriadla odvážny plán: ovládnutím najmocnejšieho muža v impériu ovládnuť svet, ktorý mu patrí, stať sa kráľovnou najmocnejšej ríše od Indu po Atlantik, ktorej centrom mala byť namiesto Ríma Alexandria. 15. marec 44 pred n.l., keď Cézar po dvadsiatich troch ranách dýkou padol v kaluži krvi na mramorovú dlažbu pred zlatou Pompeiovou sochou v senáte, znamenal úplný krach Kleopatriných plánov. Tomu nasvedčoval aj Cézarov testament, ktorý prečítal jeho najbližší priateľ Marcus Antonius. V ňom rímsky politik neustanovil ako dediča svojho a Kleopatrinho syna, ale vnuka svojej sestry Júlie, Gaia Octaviana. Vojna o Caesarovo dedičstvo mala čoskoro vzplanúť s nebývalou prudkosťou. Odchod sa nedal odkladať. Po dvoch rokoch sa egyptská kráľovná vypravila do svojej krajiny. Tu sa zbavila spolukráľa, brata i nežiadúceho manžela v jednej osobe, a do jeho štátnickej funkcie dosadila svojho Ptolemaia Cézara.
Antonius a Kleopatra
Keď v roku 44 - 43 pred n.l. postihla Egypt neúroda, kráľovná si rázom získala medzi ľudom sympatie, keď z obilia určeného pre vývoz do Ríma rozdávala prídely pre chudobných zadarmo. Pre Kleopatru, ktorá sa rozhodla hrať riskantnú hru, aby Egyptu opäť vrátila niekdajšiu silu a nezávislosť, bol výsledok občianskej vojny v srdci rímskeho impéria veľkou neznámou. Nemohla, prirodzene, sympatizovať s Cézarovými vrahmi, ale ani s jeho pomstiteľmi, na ktorých čele stál Octavianus, ktorý si teraz pripojil k menu prídomok Caesar. Po víťaznej bitke nad bývalými sprisahancami pri Filippách dostal Marcus Antonius za úlohu pacifikovať východnú oblasť ríše. Kleopatra sa s ním stretla v Tarze, pričom bola nesporne výhodou skutočnosť, že Antonia poznala ešte z čias, keď ako dôstojník rímskej jazdy pomáhal jej otcovi z vyhnanstva na trón. Kleopatra si opäť získala priazeň vplyvného Rimana. Antonius jej venoval ako dar rozľahlé územia v Malej Ázii, na Kréte, časť Palestíny a Arábie, potvrdil jej zvrchovanosť nad Cyprom i nástupnícke právo Ptolemaia XV. Cézara. Na jeseň roku 37 pred n.l. uzavreli Kleopatra a Antonius manželstvo. Ešte pred sobášom porodila tridsaťročná kráľovná štyridsaťpäťročnému vojvodcovi dvojčatá, ktorým dali mená Alexandros Hélios a Kleopatra Seléné. Neskôr sa im narodil ešte syn Ptolemaios Filadelfios. Nad krajinou faraónov a osudom jej kráľovnej i manžela sa však medzitým zaťahovali temné mračná. Po Octavianovom ťažení na východ sa proti jeho silám postavili vojská Antonia a Kleopatry v námornej bitke pri myse Aktion na západnom pobreží Grécka dňa 34 pred n.l., v ktorej Octavianus zvíťazil. Antonius a Kleopatra sa síce načas zachránili útekom, ale 1. augusta 34 pred n.l. stál ich protivník pred hradbami Alexandrie s obrovskou inváznou armádou. Antonius vyviedol na bojisko zvyšky svojho vojska a prikázal flotile, aby vyrazila z prístavu. Obrana bola bezúspešná: najprv ho zradilo loďstvo, potom aj pozemné jednotky.
Súmrak nad krajinou faraónov
Keď sa zdrvený vojvodca bez armády vrátil ku Kleopatre, v paláci mu oznámili, že kráľovná sa odobrala k Isidinmu chrámu, aby v prichystanej hrobke spáchala samovraždu. Antonius vstúpil do svojej komnaty a sňal brnenie. Služobníctvu a niekoľkým priateľom povedal so smutným úsmevom. „Taký som úbohý veliteľ, že aj žena ma predčí svojou odvahou!“ Požiadal verného otroka Eróta, aby ho podľa dávnejšej dohody zabil. Ten vzal do ruky meč, prebodol však seba a padol mŕtvy k nohám pána. Antonius sa na neho pozrel s obdivom. Povedal: „Dobre si mi ukázal, ako sa to robí!“, ale sám neviedol meč tak obratne - do brucha a k tomu veľmi slabo. Padol na lôžko a silno krvácal. Zatiaľ čo prosil, aby ho niekto dorazil, pribehol Kleopatrin tajomník so správou, že kráľovná ešte žije a praje si ho vidieť. Doniesli ho teda k hrobke, ktorej vchod bol zavalený kamenným blokom. Kleopatra hodila z horného otvoru lano a s pomocou dvoch otrokýň, ktoré ju mali sprevádzať na onen svet, bol napoly v bezvedomí a krvácajúci Antonius vytiahnutý nahor. Keď sa ocitol v pochmúrnom vnútrajšku hrobky, uložila ho Kleopatra na svojom lôžku a prikryla vlastným plášťom. Plakala a nazývala ho svojim manželom. Antonius ju požiadal o víno, vypil ho a skôr ako zomrel, podarilo sa mu zašeptať niekoľko slov. Octavianus, ktorého muži sa lesťou dostali do hrobky, skôr ako sa kráľovná stihla usmrtiť, prikázal Kleopatru strážiť, lebo potreboval, aby zostala nažive a mohla kráčať v putách počas jeho triumfiálneho sprievodu. Po smrti a pohrebe svojho manžela sa však Kleopatra rozhodla skoncovať so svojim životom. Už v hrobke si v zúfalstve nad umierajúcim Antoniom rozškriabala prsia a tvár. Rany sa jej zapálili a kráľovná dostala silnú horúčku. Uzmyslela si, že pod zámienkou choroby prestane úplne jesť a tak sa rozlúči so životom - neskôr to rozprával jej osobný lekár. Ale Oktavián, ktorý prehliadol túto lesť pohrozil, že zabije Kleopatrine deti, pokiaľ nevyzdravie a to účinkovalo hneď. Po správe, že ju o tri dni aj s deťmi prepravia do Ríma boli posledný krát vrhnuté kocky osudu. Ráno sa s Octavianovým dovolením odobrala k Antoniovmu hrobu, kde priniesla kvetinové dary a dlho plakala. Tvrdila, že zo všetkých nešťastí, ktoré prežila, bolo najťažšie to, že niekoľko dní musela žiť bez neho. Po návrate do paláca sa okúpala a pri raňajkách napísala list, ktorý odoslala Octaviánovi. Poslala preč služobníctvo a zostala len s dvoma otrokyňami, ktoré už predtým boli s ňou v hrobke. Keď Octavián preletel očami list, vyskočil a bežal do kráľovniných komnát. V dopise si totiž prečítal prosbu Kleopatry, aby jej telo spočívalo vedľa Antonia.
Kráľovnina smrť
Tí, čo dobehli prví vyrazili zamknuté dvere komnát. Octavianus uvidel nehybnú Kleopatru spočívať na pozlátenom lôžku zahalenú do kráľovského rúcha. Jedna z otrokýň, Eiras, ležala na zemi mŕtva, druhá, Charmion, z posledných síl upravila svojej pani na hlave korunu. Tajomstvo smrti si vzali tri ženy so sebou do hrobu. Na Kleopatrinom ľavom ramene boli síce objavené dve stopy ako po uhryznutí hadom, ale žiaden plaz v miestnosti nebol - možno sa mu podarilo prekĺznuť z komnaty dverami na pobreží. Ak však kráľovná zomrela - ako sa tvrdilo - na uhryznutie kobry, malo to svoj symbolický význam. Odpradávna zdobila kobra korunu faraónov, bola znakom moci a súčasne ju spájali s bohom slnka Ré. Verilo sa, že jej uhryznutie prináša nesmrteľnosť a božstvo. Posledný odpočinok našla Kleopatra vedľa Antonia, tak ako si to v testamente žiadala. V jej blízkosti pochovali aj obe verné otrokyne. To bolo však jediné, čo jej Octavianus splnil. Sedemnásťročného Ptolemaia Cézara prikázal zabiť. Aj keď bol už chlapec na úteku do Indie, vrátil sa z cesty pre zradu svojho opatrovateľa, aby našiel v Egypte smrť. Mladšie deti, ktoré mala kráľovná s Antoniom boli odvezené do Ríma, kde sa 15. augusta roku 29 pred n.l. potkýnali v putách pred záprahom Octaviána v jeho sprievode na Kapitol. Egypt bol prehlásený za rímsku provinciu a týmto aktom odišiel zo scény tisícročný rod faraónov v podobe predstaviteľky veľkej dynastie kráľov, ktorá panovala Egyptu po tri stáročia.
Miloš Jesenský
Zdroj: jesensky.sk
