Noc tvorí pre Sfingu dokonalý rámec. Za ňou a po oboch stranách sa rozkladá takzvané „Mesto mŕtvych", oblasť, ktorá sa doslova hemží hrobkami. Všade okolo skalnatej vyvýšeniny, ktorá vyčnieva z piesku na juh, západ aj sever spoza Sfingy, boli hĺbené hrobka vedľa hrobky, aby prijali sarkofágy s kráľovskými telami, múmie šľachticov a kňazských hodnostárov.
Šesť rokov pracujú Egypťania, ktorí pokračujú v diele západných priekopníkov, sústavne a úspešne, aby vykopali celú centrálnu časť tohto ohromného cintorína. Odviezli tisícky ton piesočných nánosov, ktoré predtým pokrývali toto miesto, odhalili úzke chodby vytesané do skaly, ktoré sa križujú a zasa križujú od jednej hrobky k druhej a upravili cesty, ktoré spájajú pyramídy s ich chrámami. Prechádzal som toto územie od jedného konca k druhému a navštevoval som pohrebné komory, súkromné chrámy, byty kňazov a pohrebné kaplnky, ktorými je prevŕtané ako plast medu. Skutočne je hodné mena „Mesto mŕtvych", pretože tu sú oddelené iba niekoľkými stopami priestoru a skoro tromi tisíckami rokov dve pohrebiská nad sebou. Títo starí Egypťania kopali hlboko, keď chceli ukryť svojich zomrelých - jedna taká komora leží najmenej stodeväťdesiat stôp pod slávnou dláždenou cestou. Vstúpil som do pohrebných miestností štvrtej dynastie, kde kamenné sochy, staré päťtisíc rokov a predstavujúce dokonalé podoby zomrelých, doposiaľ stáli s rysmi jasnými a rozoznateľnými, aj keď ich služby duchom zomrelých sú veľmi sporné.
Sotva sa však dá vstúpiť do niektorej hrobky bez toho, aby ste zistili, že ťažké veko sarkofágu je odsunuté bokom a všetko cenné zmizlo, každý kúsok pokladu. Tak to našli tí, ktorí tu kopali. Zostali len posvätné vázy obsahujúce vnútornosti mumifikovaných tiel a kamenné sošky. Aj starý Egypt mal svojich vykrádačov hrobov. A keď jednoduchý ľud povstal proti rozpadávajúcim sa a degenerujúcim vládnucim kastám, vrhol sa kvôli lupu a pomste na tento ohromný cintorín, kde vysokých hodnostárov poctili tým, že ich nechali odpočívať v blízkosti múmií kráľov, ktorým počas života slúžili.
A tých pár, ktorých múmie unikli dávnym lupičom ich vlastného národa, spalo chvíľu v pokoji, kým ich neprebudili Gréci, Rimania a Arabi. Ak bezpečne prešli aj týmito skúškami, odpočívali až do minulého storočia, v ktorom moderní archeológovia začali preosievať spodnú pôdu Egypta a pátrať po tom, čo nezbadali lupiči. Majme súcit s balzamovanými faraónmi a úbohými kniežatami, pretože ich hrobky sú znesvätené a ich poklady ukradnuté. A dokonca aj tí, ktorých múmie neboli rozsekané na kusy zlodejmi, sú odsúdení, aby nemali láskavejšie miesta odpočinku ako múzeá, v ktorých sa na nich pozerajú zástupy ľudí a robia o nich neúctivé poznámky.
A na takomto smutnom mieste preplnenom dávno pochovanými mŕtvolami stojí osamotená Sfinga. Pozorovala, ako hrobky v Meste mŕtvych vykrádali vzbúrení Egypťania a prehľadávali vznikajúci Arabi. Kto sa môže čudovať, že Wallis Budge, známy riaditeľ egyptských zbierok v Britskom múzeu, prišiel k záveru, že „Sfinga bola zhotovená, aby zadržiavala zlých duchov hrobiek, ktoré boli okolo nej"? Kto sa môže čudovať, že kráľ Thutmose IV. pred tritisícštyristo rokmi nechal napísať na štrnásť stôp vysokú kamennú dosku, ktorú vztýčil pred prsia Sfingy, nasledujúce slová:
„Magické tajomstvo vládlo v týchto končinách od počiatku času, pretože podoba Sfingy je znakom Khepéery (Boha nesmrteľnosti), najväčšieho z duchov, úctyhodnej bytosti, ktorá tu odpočíva. Obyvatelia Memfisu a celého okolia dvíhajú svoje ruky k nemu, aby sa modlili pred jeho tvárou."
Kto by sa mohol čudovať, že beduíni bývajúci v neďalekej dedine Gíze majú tak veľa povestí o duchoch a strašidlách, ktoré sa v noci mihajú okolo Sfingy a že toto miesto považujú za najstrašidelnejšie na svete? Pretože toto starobylé pohrebisko nemožno porovnať so žiadnym iným novším na celej zemi. Pokiaľ ide o balzamovanie tiel ich najlepších ľudí - starí Egypťania úmyselne predlžovali styk ich duchov s naším svetom na mimoriadne dlhý čas.
Áno, noc je najvhodnejšia na skúmanie Sfingy, pretože vtedy sa aj najtupším ľuďom zdá svet duchov bližšie, naša myseľ sa stáva citlivejšou na vnemy predtým nepociťované, zatiaľ čo vo vládnucej temnote aj tvrdé tvary okolitého hmotného sveta prijímajú obrysy podobné duchom.
Nočná obloha mala teraz farbu fialkového indiga, mystického tónu, ktorý dobre ladil s mojím konaním.
* * * * *
Počet hviezd sa zvýšil, vo veľkom množstve sa klenuli nad temným svetom. Aj mesiac prispel k osvetleniu strašidelnej scény okolo mňa.
Dlhé ležiace levie telo sa teraz viditeľne rysovalo na obdĺžnikovom skalnom výstupku. Jeho záhadná hlava sa javila trochu zreteľnejšie. Predo mnou a za mnou sa nejasne spájala malá vyvýšenina s púšťou, ktorá sa tiahla do diaľky, až mizla, pohltená okolitou temnotou.
Pozeral som na široko rozložené pôvabné cípy, parochni podobné ozdoby hlavy, ktorej obrysy boli teraz ledva rozoznateľné. Táto kráľovská ozdoba poskytuje Sfinge majestátnu veľkoleposť a dokonalú uhladenosť, vlastnosti, ktoré završuje kráľovská kobra spočívajúca na jej čele a zdvíhajúca svoj štít, symbol Urea, značiaci vládu a moc nad svetmi rovnako pominuteľnými ako duchovnými, tento emblém božskej i svetskej zvrchovanosti. Postava Sfingy sa často objavuje v hieroglyfických písmach a označuje Pána Zeme, mocného faraóna. Jedna stará tradícia dokonca hlása, že socha v sebe ukrýva hrobku vladára menom Armais. Francúzsky archeológ a riaditeľ egyptského múza v Káhire menom Mariette vzal túto tradíciu vážne a rozhodol sa, že preskúma skalnú základňu pod Sfingou. „Nie je nemožné," povedal na stretnutí jednej učenej spoločnosti, „že vo vnútri niektorej časti tohto netvora existuje krypta, jaskyňa alebo podzemná kaplnka, ktorá môže byť hrobkou." Ale onedlho po tom, čo sa chopil tohto plánu, zaklopala smrť pri jeho dverách a on sám bol uzavretý do hrobky. Od toho času sa nikto nepokúsil vniknúť ani do kamenného podkladu, ktorý obklopuje Sfingu, ani do skalnej vyvýšeniny, na ktorej stojí. Keď som o tejto veci hovoril s profesorom Selimom Hassanom, ktorého egyptské úrady poverili dozorom nad vykopávkami v Meste mŕtvych, keď som sa ho pýtal na možnosť existencie neodhalených komôr pod Sfingou, odbavil túto záležitosť dôraznou a rozhodnou odpoveďou: „Sfinga samotná je vytesaná z pevnej skaly, a tak pod ňou nemôže byť nič iné ako zas len pevná skala."
Načúval som s úctou, ktorú si profesor plne zasluhuje, ale nemohol som jeho tvrdenie ani prijať, ani odmietnuť: dal som prednosť otvorenej mysli. Meno Armais sa veľmi podobá menu Hermachise, boha Slnka, ktorého podľa inej legendy Sfinga predstavuje. Je celkom možné, že pod ňou nie je vôbec žiadna hrobka a že pomalým behom času sa obe tradície nejako zmiešali. Ale skalné komory sa môžu vytesávať aj na iné účely a starí Egypťania sa tomu nikdy nevyhýbali. Svedčí o tom ich podzemná jaskyňa, kde sa konali strážené a tajné náboženské obrady. Existujú tiež staré chaldejské, grécke a rímske, dokonca aj arabské pramene, ktoré hovoria o podzemnej chodbe a komore, ktorými prechádzali kňazi od Veľkej pyramídy k Sfinge. Tieto tradície nemusia mať žiadny základ, ale niet dymu bez aspoň trochy ohňa a u ľudí, ako boli starí Egypťania, ktorí tak radi tesali chodbu za chodbou cez pevnú skalu a ktorí rovnako radi ukrývali vchody do týchto chodieb, majú sa veci tak, že žiadny dnešný Egypťan nemôže ukázať na pôdu, na ktorej stojí a vyhlásiť, že ľudskí krtkovia si cez ňu nikdy nerazili cestu. Starí umelci, ktorí vytesali žulovú pamätnú dosku Thutmosa umiestnenú medzi prednými nohami sochy, ukazujú Sfingu, ako spočíva na štvorcovom podstavci, ktorý samotný je akousi budovou s veľkým centrálnym vchodom a vyhĺbenými ozdobami. Existovala vtedy nejaká starobylá povesť, teraz stratená, na základe ktorej vznikol tento obraz? Existoval nejaký chrám v podobe podstavca, vytesaný zo skalnatého pahorku so Sfingou, spočívajúci ako obor na jeho samotnej streche? Jedného dňa sa to dozvieme.
Faktom ostáva, že Sfinga nie je celá vytesaná zo skaly. Sochári zistili, že veľkosť pevnej skaly nestačí na to, aby mohli uskutočniť návrh, ktorý dostali, a tak, aby mohli dokončiť svoje ohromné dielo, boli nútení vystavať časť zaokrúhleného chrbta Sfingy a päťdesiat stôp dlhé predné laby zo zvláštnych pálených tehál a otesaných kameňov. Táto pridaná časť povolila BI niektorých miestach po útokoch ľudí a rokov, takže niekoľko tehál bolo vylomených a niektoré kamene zmizli.
Pred sto rokmi, prišiel plukovník Howard Vyse, ktorý sa vracal domov zo služby pri vojsku v Indii. V Sueze opustil svoju loď, viezol sa poštovým dostavníkom, ktorý patril starej Východoindickej spoločnosti a slúžil na prevážanie dôstojníkov do Káhiry a odtiaľ späť k Stredozemnému moru, potom sa zas nalodil. Plukovník sa zdržal nejaký čas v Káhire, kde ho lákali pyramídy a Sfinga, ktoré niekoľkokrát navštívil. Počul o starých legendách a rozhodol sa, že ich preskúma. Zabezpečil si dlhé železné vŕtacie tyče zakončené dlátami a začal rameno Sfingy prevŕtavať, aby zistil, či je, alebo nie je duté - ale výsledok ho sklamal. Vnikol dvadsaťsedem stôp hlboko do pevnej skaly a diery, ktoré vytvoril, doposiaľ znetvorujú Sfingu. Ale, bohužiaľ, v časoch Vyseových nebolo z nej vidieť viac než tvár a hlavu, pretože jej telo pochovalo veľké množstvo piesku. Tak sa jeho práca nedotkla troch štvrtín sochy a nikdy sa nepriblížila k základni.
* * * * *
- pokračovanie -
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
AUTOROVE KNIHY môžete zakúpiť ›› na tejto adrese.
Paul Brunton
O autorovi
Dr. Paul Brunton zomrel 27. júla 1981 v meste Vevey vo Švajčiarsku. Narodil sa v Londýne v roku 1898. Je autorom trinástich kníh (vydaných za jeho života), Z ktorých prvá, Tajnosti indické, bola publikovaná v roku 1935 a posledná, Duchovná kríza človeka, v roku 1952. Všeobecne sa uznáva, že Dr. Brunton predložil Západu jogu a meditáciu a vyjadril ich filozofické pozadie bežne zrozumiteľnou rečou.
Písal tak, že si stručne poznamenával inšpiratívne myšlienky hneď, ako sa objavili. Často ich zapisoval na zadnú stranu listovej obálky, na okraje novín alebo časopisov, keď sa prechádzal medzi kvetinami v záhradách lemujúcich Ženevské jazero. Potom ich prepisoval na stroji a triedil podľa námetov. Neskôr ich plánoval zredigovať a zostaviť do súvislého textu.
Paul Brunton žil posledných dvadsať rokov svojho života vo Švajčiarsku. Mal rád jeho miernu klímu a jeho majestátne horské scenérie. Sem za ním prichádzali návštevníci a korešpondencia z celého sveta. Hral dôležitú úlohu v životoch veľkého množstva ľudí.
„P. B.", ako ho nazývali jeho čitatelia, bol tichý a jemný človek. Vyžarovala z neho aura nesmiernej láskavosti. Svoje akademické vedomosti pretavil do žiary života. Jeho duchovnosť prerážala temnoty ako svetlo majáka. On však dôrazne odmietal všetky pokusy vytvoriť okolo seba kult. Často pripomínal: „Musíte nájsť svojho P. B. vo vlastnom vnútri."
Súvisiace:
Sfinga (Abu-Hol)
http://www.kemet.sk/stitok/sfinga-abu-hol