"Napriek tomu som vytrval vo svojom hľadaní a našiel som niekoľko vecí, o ktorých sa domnievam, že by zaujímali ľudí na Západe. A ak ich ponúkam aj Vašej Výsosti, je to preto, že sa odvažujem dúfať, že si z nich vyberie ďalší záblesk viery, ktorá ma zaujala a že vari pochopí trochu lepšie, prečo sa tak stalo. A tiež si dovoľujem venovať Vám tieto zápisky ako nepatrnú známku mojej osobnej úcty, ktorá trvá bez ohľadu na intelektuálne rozdiely medzi nami."
Venovanie
Jeho Výsosti princovi ISMAILOVI DAOUDOVI
V jednu krásnu jarnú noc vycestovali z Káhiry traja muži a asi hodinu sa rozprávali neďaleko Veľkej pyramídy. Jedným z nich bola Vaša Výsosť, druhým bol vyslanec istej orientálnej ríše, zatiaľ čo tretím som bol ja, pisateľ týchto zápiskov o cestách a myšlienkach. Vaša Výsosť poznamenala, že by bolo ťažké nájsť v dnešnom Egypte nejaké stopy neobyčajnej duchovnosti alebo zvláštnej mágie, ktorých hľadanie ma vábi z krajiny do krajiny. Pri niekoľkých ďalších príležitostiach ste opakovali tento svoj názor.
Napriek tomu som vytrval vo svojom hľadaní a našiel som niekoľko vecí, o ktorých sa domnievam, že by zaujímali ľudí na Západe. A ak ich ponúkam aj Vašej Výsosti, je to preto, že sa odvažujem dúfať, že si z nich vyberie ďalší záblesk viery, ktorá ma zaujala a že vari pochopí trochu lepšie, prečo sa tak stalo. A tiež si dovoľujem venovať Vám tieto zápisky ako nepatrnú známku mojej osobnej úcty, ktorá trvá bez ohľadu na intelektuálne rozdiely medzi nami.
A napokon, nech sú tieto stránky daňou Egyptu, krajine, ktorej modernú tvár tak dobre poznáte a ktorej staré svätyne ma tak lákajú. Ak by som mohol trochu pozmeniť starú latinskú vetu, dodal by som ešte: „Ten, kto sa raz napil nílskej vody, musí navždy ostať priateľom tých, ktorí sídlia na brehoch tejto mohutnej rieky."
KAPITOLA 1.
Noc so Sfingou
Posledný hladný turista odišiel, posledný sprievodca v čiernom rúchu ukončil svoje štebotanie tisíckrát opakovaných povrchných historiek určených na poučenie cudzích návštevníkov jeho starobylej krajiny. Skupina unavených mulíc a vrčiacich znudených tiav sa ponáhľala domov so svojimi pre dnešok poslednými jazdcami.
Súmrak nad egyptskou krajinou je nezabudnuteľnou udalosťou, je to výjav nadpozemskej krásy. Všetko pretvárajú farby, najživšie kontrasty sa objavujú medzi nebom a zemou.
Sedel som sám, trochu bokom, na mäkkom žltom piesku pred majestátnou kráľovskou sochou ležiacej Sfingy a pozoroval som očarenými očami pozoruhodnú hru éterických farieb, ktoré sa rýchlo objavujú a práve tak rýchlo miznú, keď zomierajúce slnko prestáva pokrývať Egypt zlatou nádherou. Kto by mohol prijať posvätné posolstvo, zoslané krásnym tajomným svitom zory afrického západu slnka bez toho, aby sa na chvíľu nechal preniesť do raja? Kým ľudia nebudú úplne hrubí a duchovne mŕtvi, dovtedy budú milovať Otca Svetla, Slnko, ktoré svojím jedinečným kúzlom umožňuje tieto veci. Neboli žiadnymi pochábľami tie staré národy, keď uctievali Rea, Veľké Svetlo, keď ho prijímali do svojich sŕdc ako boha.
Najskôr toto božstvo spočívalo vysoko na oblohe, nádherne rozpaľovalo celé nebesia, trblietajúce sa červenou žiarou ako rozžeravené uhlie. Potom sa farby tlmili do vyšších tónov a mäkká koralovoružová záplava sa rozšírila cez obzor. Svetlo sa neustále zmäkčovalo, až sa podobalo dúhe, v asi pol tucte rôznych tónov od ružovej po zelenú a zlatú, a tak sa rozmarné lúčilo s životom. Keď sa súmrak rýchlo zniesol na krajinu, všetko sa premenilo na akúsi sivastú spleť farieb. Tieto tóny, nad ktorými sa tajil dych, zmizli spoločne s veľkým kruhovým zomierajúcim svetlom.
A na tomto opálovom pozadí som videl Sfingu, ako na seba prijímala farbu noci. Posledné červené lúče už nežiarili živo cez jej tvár bez rysov.
Vynárala sa zo všadeprítomného piesku, táto obrovská tvár s oddychujúcim telom, ktorá u poverčivých beduínov vzbudzuje taký strach, že nazývajú Sfingu „Otcom Hrôzy" a ktorá napĺňa skeptického cestovateľa takým údivom, že v každom veku vyvoláva jej ohromná postava otázky na perách tých, ktorí na ňu s prekvapením pozerajú prvý raz. Tajomstvo tohto neprirodzeného spojenia leva s ľudskou hlavou, priťahovalo odpradávna celé zástupy návštevníkov. Je to záhada aj pre samotných Egypťanov a hádanka pre celý svet. Nikto nevie, kto a kedy Sfingu vytesal. Najskúsenejší egyptológovia môžu iba hádať, aké sú jej význam a história.
Pri poslednom záblesku, ktorý mi dovolilo miznúce svetlo prijať, spočinuli moje oči na kamenných očiach Sfingy, ktoré ticho a pokojne sledujú, ako mnohí ľudia prichádzajú, jeden po druhom, ako na ňu zvedavo pozerajú a potom v zmätku odchádzajú; ktoré nepohnuto pozorovali temných ľudí zo strateného sveta Atlantídy, teraz zaplavenej miliónmi ton vody; ktoré s polovičným úsmevom boli svedkami Meniho, prvého faraóna, ako milovanú egyptskú rieku Níl obrátil v jej behu a donútil ju, aby tiekla novým riečiskom; ktoré mlčky a s ľútosťou pozerali na vážnu, smutnú i vár Mojžiša, keď sa klaňal pri poslednom lúčení; ktoré nemo a so smútkom hľadeli na utrpenie spustošenej a na zrúcaninu obrátenej krajiny, keď divoký Kambýsés prenikol z Perzie do Egypta; ktoré očarené, ale predsa s opovrhnutím, pozerali na pyšnú, hodvábom ozdobenú Kleopatru, ako vystupuje z lodí s pozlátenou provou, purpurovými plachtami a striebornými veslami; ktoré s radosťou vítali mladého putujúceho Ježiša, keď hľadal východnú múdrosť, pripravujúc sa tak na určenú hodinu svojho verejného poslania, keď ho jeho Otec zoslal s božským posolstvom lásky a milosrdenstva; ktoré s utajenou radosťou žehnali statočnému, šľachetnému a učenému mladému mužovi, urodzenému Saldinovi, ktorý tiež odišiel, nesúc vo vzduchu svoju kópiu označenú polmesiacom a zelenou zástavkou, aby sa jedného dňa stal sultánom Egypta; oči, ktoré s výstrahou zdravili Napoleona ako nástroj európskeho osudu, toho osudu, ktorý mal jeho meno tak vyvýšiť, že zatienilo všetky ostatné mená, aby ho potom donútil stať sa zachmúreným čelom na hladkých doskách paluby Bellerophonu; oči, ktoré s ľahkým smútkom pozorovali, ako sa pozornosť celého sveta obracia k ich krajine, keď bola otvorená hrobka jedného z najpyšnejších faraónov a jeho mumifikovaná mŕtvola a kráľovské ozdoby sa stali korisťou modernej zvedavosti.
Kamenné oči Sfingy toto všetko videli, a ešte oveľa viac. Teraz - pohŕdajúc ľuďmi, ktorí sa trápia malichernou a chvíľkovou činnosťou; ľahostajné k nekonečným kavalkádam ľudskej radosti a utrpenia, ktoré prechádzajú cez egyptské údolia; vediac, že veľké udalosti času sú určené a že im nie je možné uniknúť - tieto oči pozerajú zo svojich veľkých jamiek do večnosti. Áno, človek silno cíti, že tieto oči, samotné bezo zmeny, hľadia cez zmeny času do počiatkov sveta a temnoty neznáma.
Potom sa Sfinga premenila na uhľovočiernu a obloha stratila svoju striebristú žiarivosť, zatiaľ čo púšť pohltila dokonalá, všetko absorbujúca temnota. Ale Sfinga ma stále pútala, stále priťahovala moju pozornosť ako silným magnetom. Cítil som, že až s blížiacou sa nocou vstúpi do svojho sveta. Temnota pozadia bola pre ňu vhodným rámcom a v mystickej africkej noci bude vydychovať vhodnú atmosféru. Re a Hor, Eset a Usir a všetci stratení bohovia Egypta sa v noci tiež pomaly vrátia. Rozhodol som sa teda, že počkám, kým sa mesiac a hviezdy spoja, aby odhalili pravú Sfingu. Sedel som sám, a predsa, napriek opustenosti púšte, som sa necítil, dokonca ani nemohol cítiť osamotený.
* * * * *
Noci v Egypte sa pozoruhodne líšia od tých európskych nocí. Tu prichádzajú tichými nohami, tajomne sa chvejú so zástupom neviditeľných životov a sú maľované modrou farbou indiga, ktorá má na citlivé duše magický účinok. Sú trochu tvrdé, brutálne triezve a úplne čierne.
Stokrát som pozoroval, ako sa prvé večerné žiariace hviezdy znovu objavujú, kmitajúc blízko a jasne, ako to v Európe nikdy nedokážu; ako zvodný prúžok mesiaca odhaľuje svoju prítomnosť a obloha sa mení na baldachýn modrého zamatu.
A teraz som uvidel Sfingu, ako ju málokedy vidia turisti. Najskôr jej smelý temný obrys, vytesaný z pôvodnej skaly, vysoký ako štvorposchodový londýnsky dom, spočívajúci pokojne v priehlbine púšte, Potom, keď ju lúč za lúčom začali osvetľovať, videl som postriebrenú tvár a natiahnuté laby starej známej postavy. Teraz sa pre mňa stala očarujúcim symbolom Egypta, ktorého tajomný pôvod siaha do prastarého dávnoveku. Skrčený ako osamotený strážny pes, ktorý väčšinou chráni prehistorické tajomstvá, hĺbajúc nad atnatovskými svetmi, ktorých mená sa stratili v krehkej pamäti ľudstva, prežil tento kolosálny kamenný tvor každú civilizáciu, ktorú ľudské pokolenie až do dnešného dňa splodilo a stále si udržiava svoj vnútorný život neporušený. Táto vážna a veľkolepá tvár neprezrádza nič...
- pokračovanie -
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
AUTOROVE KNIHY môžete zakúpiť ›› na tejto adrese.
Paul Brunton
O autorovi
Dr. Paul Brunton zomrel 27. júla 1981 v meste Vevey vo Švajčiarsku. Narodil sa v Londýne v roku 1898. Je autorom trinástich kníh (vydaných za jeho života), Z ktorých prvá, Tajnosti indické, bola publikovaná v roku 1935 a posledná, Duchovná kríza človeka, v roku 1952. Všeobecne sa uznáva, že Dr. Brunton predložil Západu jogu a meditáciu a vyjadril ich filozofické pozadie bežne zrozumiteľnou rečou.
Písal tak, že si stručne poznamenával inšpiratívne myšlienky hneď, ako sa objavili. Často ich zapisoval na zadnú stranu listovej obálky, na okraje novín alebo časopisov, keď sa prechádzal medzi kvetinami v záhradách lemujúcich Ženevské jazero. Potom ich prepisoval na stroji a triedil podľa námetov. Neskôr ich plánoval zredigovať a zostaviť do súvislého textu.
Paul Brunton žil posledných dvadsať rokov svojho života vo Švajčiarsku. Mal rád jeho miernu klímu a jeho majestátne horské scenérie. Sem za ním prichádzali návštevníci a korešpondencia z celého sveta. Hral dôležitú úlohu v životoch veľkého množstva ľudí.
„P. B.", ako ho nazývali jeho čitatelia, bol tichý a jemný človek. Vyžarovala z neho aura nesmiernej láskavosti. Svoje akademické vedomosti pretavil do žiary života. Jeho duchovnosť prerážala temnoty ako svetlo majáka. On však dôrazne odmietal všetky pokusy vytvoriť okolo seba kult. Často pripomínal: „Musíte nájsť svojho P. B. vo vlastnom vnútri."
Súvisiace:
EGYPT
http://www.kemet.sk/sekcia/sekcie/egypt