Už vo svojom epose „Odysea“ nazýva Homér Egypt krajinou, v „ktorej úrodnej pôde rastú mnohé byliny, jedny liečivé, druhé zhubné“ a kde „každý lekár bohatstvom vedomostí prevyšuje ostatných ľudí.“ Rímsky polyhistor Plínius zase dopĺňa, že je tu „viac lekárov, ako v hociktorej krajine“.
Obyvatelia krajiny na Níle si zdravie skutočne vážili a neboli im cudzie ani moderné trendy zdravého životného štýlu, keďže hovorili: „Väčšina z toho, čo zjeme, je navyše. Žijeme teda iba zo štvrtiny toho, čo prehltneme. Z ostatných troch štvrtín žijú lekári.“ S výsledkom takéhoto prístupu nás zoznamuje „otec dejepisu“ Hérodotos, keď do svojich „Dejín“ napísal: „Popri Líbyjčanoch sú Egypťania najzdravším národom na svete.“
Lieky v krajine pyramíd
„Pod liekmi, egyptsky „pecheret“ sa chápali všetky prípravky, ktoré zhotovovali a používali lekári,“ píše český egyptológ Břetislav Vachala (*1952). „Iste pritom trvalo dlhú dobu, než bolo pokusne zistené pôsobenie liečivých rastlín, a tak objavený účinný liek. Zo starého Egypta tak poznáme približne 900 lekárskych predpisov na rôzne choroby.“
Okrem toho, že v starovekých hrobkách egyptológovia dodnes objavujú celé skrinky s liekmi nás so sortimentom vtedajších farmaceutických prípravkov oboznamujú zachované písomné pamiatky. Medzi nimi, nazvanými podľa svojich objaviteľov dominujú predovšetkým ›› Ebersov, Hearstov a Brugschov papyrus. Prvé dva pochádzajú z obdobia okolo 1600 pred n. l., tretí je o tri storočia mladší.
Z nich sa dozvedáme, že egyptský lekár bol sám sebe lekárnikom, pretože si lieky pripravoval spravidla sám zo širokého spektra východiskových surovín. Nemecký egyptológ Hermann Grapow (1885–1967) ich analyzoval podľa ich pôvodu a zistil, že pochádzajú z viac ako sedemdesiatich druhov živočíchov (20 cicavcov, 20 vtákov, 10 rýb, 10 plazov, 5 druhov hmyzu a niekoľkých neidentifikovaných organizmov), dvadsiatich piatich rastlín a dvadsiatich minerálnych látok.
Medzi najpoužívanejšie liečivé rastliny patrili aloe, aníz, cibuľa, jujuba, cesnak, jalovec, kolokvinta, lotos, mak, mäta, morská cibuľa, myrhovník, paznechtík, puškvorec, palina, sena, ricín, šafrán či tamariška. Tieto sa sušili, drvili, treli, lúhovali alebo sa z nich lisoval olej. Používali sa jednotlivo, ale aj v kombinácii s viacerými liečivými drogami a pomocnými látkami.
Z papyrusov tiež možno vyčítať, že medzi najčastejšie používané minerálne ingrediencie slúžili zlúčeniny železa, arzénu, ortuti, olova a zinku. K tomu si musíme doplniť aj chlorid a uhličitan sodný, sulfid antimonitý či octan meďnatý. Uhlie ku liečbe zažívacích problémov sa predpisovalo ako sadze, „ktoré sa zrazili na stene“ alebo ako prášok vyrobený z dreveného uhlia a sformovaný pomocou živice.
Účinné látky staroegyptskej farmácie neboli doteraz uspokojivo dokumentované, veľká časť z nich sa však využíva aj v súčasnej dobe.
Príkladom môže byť známy olej, ktorý sa získava z ricínu obyčajného (Ricinus communis), teda z rastliny, ktorú Egypťania poznali pod názvom dgm. Citujme príslušnú pasáž z Ebersovho papyrusu:
„Prostriedok ku vyprázdneniu a odstráneniu bolesti z brucha chorého: Nech rozžuje plody rastliny dgm a zapije to pivom, aby z neho vyšlo všetko, čo má v sebe.“
Ricínový olej sa však nepoužíval iba ako laxatívum, ale aj ako prísada do hojivých mastí na rany a zapálenú pokožku, prípadne ku podpore rastu vlasov. Dnes už vieme, že ricínový olej zabraňuje množeniu baktérií a vírusov, preto nečudo, že ho v krajine faraónov používali pri hnisavých kožných chorobách (staroegyptsky „wehed“):
„Olejom, ktorý sa pripravuje z plodov dgm sa natierajú tí, ktorí trpia chorobou wehed.“
Iným zaujímavým príkladom vyspelosti staroegyptskej farmácie je používanie vermicídneho výťažku z granátovníka púnskeho (Punica granatum) proti vnútorným parazitom, ako sú hlísty, škrkavky či pásomnice, ktoré potom telo vylúči a zároveň chráni pred krvácaním vnútornej steny čriev. V kôre granátovníka boli skutočne objavené štyri účinné látky na báze alkaloidov, spomedzi ktorých derivát piperidínu (pelletierin), je proti pásomniciam najefektívnejší. Antokyaníny obsiahnuté v plodoch zase svojimi antioxidačnými účinkami spomaľujú starnutie a pôsobia preventívne proti onkologickým ochoreniam.
V Ebersovom papyruse nájdeme recepty na tieto laxatíva:
„Kravské mlieko, plod sykomory a med zmiešaj v pomere 1:1:1. Jemne rozotri, povar a užívaj po tri dni.“
Alebo:
„Čerstvé ďatle, morskú soľ a nedokvasené pivo zmiešaj v pomere 1:1:1. Daj do misky, pridaj plod zázvoru (gengn), vcelku uvar a daj do téglika. Chorý nech užíva liek teplý ako prst.“
V tejto receptúre sa žiadaný účinok dosahuje použitím plodu sykomory (Ficus sycomora) ako prírodného a morskej vody ako osmotického preháňadla.
Okrem ústne podávaných laxatív sa často používali klystíry a čípky. Príkladom je diagnóza „škodlivého pálenia v konečníku“, ktoré mali odstrániť čípky vyrobené z tukom stuženého fazuľového prášku, myrhy, benzoe a antimónu. Výnimkou nie sú ani dômyselnejšie riešenia, ako napríklad čípky z vlny alebo bavlny namáčané v zvieracej žlči, ktoré sa používali ako preháňadlá.
K odstráneniu chorobných látok sa používali dávidlá, okrem síranu meďnatého predovšetkým kvasený med s výťažkom morskej cibule (Scilla maritima), ktorý sa pri vonkajšom použití využíval pri ošetrení hnisajúcich rán, pomliaždeninách a popáleninách.
Recepty písané hieroglyfmi
Samotné receptúry začínajú okrem nadpisov už aj výzvou ku výrobe v štýle: „Urob to a to…“, potom nasleduje zoznam jednotlivých ingrediencií, návod k výrobe a pokyny, ako ho užívať. Ich rozsah – ako dokazujú príklady z Ebersovho papyrusu – je veľmi variabilný, kolíše od jednej vety („Čo robiť prvý deň proti popálenine. Prilož na ňu med.“) až po komplexné návody, v ktorých figuruje až 37 rôznych prísad.
Niektoré receptúry obsahujú dva predpisy, napríklad jeden liek na prvý deň a druhý pre nasledujúce štyri dni. Zaujímavá je aj výzva, aby sa niektoré druhy akútnych stavov neliečili viac ako päť dní. „Kto by si pritom nespomenul na nárazovú liečbu v modernej chemoterapii?“ pýta sa nemecký historik Kurt Pollak (*1919), na ktorého knihu „Medicína dávnych civilizácií“ sa budeme ešte ďalej odvolávať.
Množstvo medikamentov je v receptúrach stanovené presne, aj keď miery a váhy neboli zjednotené. Ako merná jednotka sa často používala „ro“, približne v objeme dnešnej polievkovej lyžice. Aj to dokazuje exaktnosť vtedajšej prípravy liečiv, ktorú si vo svojej knihe „Dejiny rozvoja lekárskeho stavu a lekárskych vied“ povšimol už v 19. storočí nemecký historik medicíny Johann Hermann Baas (1838–1909):
„To, že starí Egypťania boli vynálezcami farmácie je zrejmé už z toho, že liečivá pripravovali podľa množstva a váhy.“
Ku príprave liekov sa používal adekvátny inventár: mažiare s tĺkmi, ručné mlynčeky, jednoduché filtračné prístroje, strúhadlá, sitká, taviace tégliky a váhy s jednou alebo dvoma miskami. Drogy sa uchovávali v špeciálnych nádobách z vypálenej hliny alebo skla, ktoré boli označené nápismi, takže v nich skutočne vidieť akúsi staroegyptskú podobu novodobých lekárenských štandtiek.
Okrem opisu samotného postupu tvoria súčasť receptúr praktické pokyny k užívaniu, ako je primeraná teplota („pri teplote prstov“), kedy a ako často sa má liek podávať („hneď na mieste“, „pred spaním“, „veľmi často“) alebo jeho indikácia („tak, aby sa chorý uzdravil“, „aby uhasil smäd“, „aby sa ochladil“). Pritom sa autor receptu nezriedka obracia priamo na ošetrujúceho lekára: „Urob a uvidíš“ či „Poponáhľaj sa!“
Lieky na vonkajšie použitie sa vo forme mastí a olejov vtierali priamo do pokožky alebo prikladali vo forme obkladov. Pri zápale prsníkovej žľazy sa ženám napríklad odporúčalo:
„Zviaž hrudku soli s medom a drťou liečivých rastlín.“
Mimoriadny význam sa prikladal aj inhalačnej terapii pri ktorej sa okrem vodnej pary používali rôzne aromatické živice. Obľúbenou zmesou bola „kyphi“, teda zmes z jalovca, myrhy a puškvorcového koreňa. V Ebersovom papyruse sa nachádza návod na jednoduché domáce inhalatórium:
„Prines sedem kameňov a daj ich rozpáliť v ohni. Potom vezmi jeden z nich, nasyp naň trochu liečivého prostriedku a na kameň postav nádobu s deravým dnom. Otvorom vopchaj dovnútra dutý rákos, prilož k jeho koncu ústa a vdychuj výpary.“
Uveďme si tiež príklad sedatíva užívaného pre utíšenie nadmerne plačúcich detí obsiahnutých v Ebersovom papyruse:
„Zrnká maku (špn) vymiešaj s mušacincami na múroch na pastu, zlej a daj piť po štyri dni. Krik ustane okamžite.“
O účinnosti preparátu (až na tie mušacince) v tomto prípade nemusíme pochybovať, keďže opiáty v maku sú naozaj silné sedatíva. Prostriedok však musel byť užívaný presne, inak by dieťaťu hrozilo predávkovanie.
Pre upevnenie uvoľňujúcich sa zubov používali lekári zmes jemne rozdrveného malachitu, okru a kamennej múčky, iný recept odporúčal zase zmes živice a medu. „Účinok tohto postupu úplne zrejme spočíval v mechanických vlastnostiach zmesi, ktorá mala vytvoriť hmotu k ukotveniu zubu, prípadne k vytvoreniu primitívnej plomby,“ komentuje návod český odborník Martin Šodek vo svojej štúdii „Lieky, liečivé prostriedky a ich aplikácie v antropologickom kontexte“.
A tak by sme mohli pokračovať ešte ďalšími a ďalšími príkladmi.
Hoci nám dnes mnohé zo vtedajších liečebných postupov môže pripadať bizarné, podľa rady K. Pollaka prejavme pri ich posúdení očami modernej vedy náležitú zhovievavosť:
„Čo sa nám dnes zdá byť na staroegyptskej lekárni nepochopiteľné a nejasné, môže sa už zajtra vynímať v úplne inom svetle. Veď ešte pred pár desaťročiami, kedy ešte nikto nepoznal účinnosť antibiotík sme sa mohli usmievať nad tým, že starí Egypťania odporúčali prikladať na infikované rany pleseň zo starého dreva alebo chleba. Dnes sa pozeráme na tento predpis oveľa viac realisticky. A že mnoho liečiv pôsobí aj psychologicky, platí dnes rovnako tak dobre, ako aj pred päťtisíc rokmi.“
Miloš Jesenský
Zdroj: http://www.jesensky.sk/
S láskavým dovolením autora
Súvisiace:
Seriál: Medicína v starovekom Egypte
http://www.kemet.sk/serial-medicina-v-starovekom-egypteMILOŠ JESENSKÝ Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/milos-jesensky-vyber